V minulom mesiaci sme v rubrike o tradičných remeslách vyspovedali stredovekého sviečkara Filipa, ktorý nám prezradil spôsob dobovej výroby sviečok, poradil čitateľom ako predĺžiť ich dobu horenia, a tiež ozrejmil rozdiel medzi kvalitou moderných a stredovekých sviečok. Dnes si predstavíme povolanie, ktoré pri svojej práci veľmi často využívalo ako zdroj svetla sviečky. Jeho majstrom je Rastislav Bričkovský, ktorý je vášnivým nadšencom histórie a šermu. V rámci týchto dvoch koníčkov sa však najviac venuje rekonštrukcii stredovekého pisárstva, pretože ako hovorí jeho obľúbené motto: “Všetko čo sa odohráva v čase, s časom aj pominie, len napísané ostáva.” Starobylé rukopisy a dokumenty nám poskytujú vzácny pohľad do histórie a kultúry stredovekého sveta. Rasťo sa svojimi štúdiami snaží rozlúsknuť tajomstvá, ktoré ukrývajú stredoveké spisy, a priniesť nám bližší pohľad na to, ako sa v minulosti zachovali a šírili znalosti.
Môžete nám prezradiť ako dlho sa venujete umeniu pisára a čo Vás ku nemu priviedlo?
V roku 1998 som sa stal spoluzakladateľom skupiny historického šeru (SHŠ) Bludní rytieri a po určitej dobe spoluzakladateľom SHŠ Cech Terra de Selinan. Po niekoľkých rokoch som bol zo zdravotných dôvodov nútený odložiť meč a zbroj. Už dávno predtým som sa však zaujímal o kaligrafiu a staré písomníctvo. A tak podľa hesla, že pero je mocnejšie ako meč, skúsil som písať husím brkom. Aj napriek tomu, že som ľavák, mi to celkom išlo. Raz sa ma jedna pani opýtala, či ma to baví. Hovorím jej, že áno, že niekoho baví vyšívať, štrikovať či háčkovať, mňa zas baví písať. A baví ma to doteraz.
Mohli by ste aj naším mladším čitateľom ozrejmiť čo je náplňou pisárskeho remesla?
Od nepamäti človek zaznamenáva dáta o živote a svojich činoch, tak aby sa o nich dozvedeli aj druhí. To je podstatou pisárskeho remesla, ktoré sa stalo jedným zo zabudnutých remesiel a v dnešnej dobe sa nám pripomína už len formou umenia kaligrafie, alebo ho môžete objaviť ako propagáciu živej histórie v niektorých skupinách historického šermu. Napríklad aj v Cechu Terra de Selinan, kde pôsobím.
Foto: Jiří Bartůněk.
Ako tomu bolo s pisárskym remeslom v minulosti?
V rannom stredoveku sa toto remeslo sústreďovalo výlučne v kláštoroch, kde existovali tzv. skriptóriá, teda pisárske dielne. Tu sa spisovali a hlavne prepisovali knihy, zaznamenávali a uchovávali právne dokumenty a staré texty. Zo starých textov to boli napríklad texty biblické, alebo diela starých gréckych a rímskych filozofov.
Aký je rozdiel v danom remesle v stredoveku a v súčasnosti?
V dnešnej dobe si úradník sadne na ergonomickú kancelársku stoličku za stôl s počítačom, na ktorom napíše, čo potrebuje a hneď elektronicky pošle príjemcovi na druhý koniec sveta, alebo si to vytlačí na vedľa stojacej tlačiarni. Takisto papier je dnes pre nás samozrejmosťou, no v minulosti to také jednoduché nebolo. Materiálom na ktorý sa písalo, bol pergamen. Bola to vlastne spracovaná zvieracia koža (ovčia, kozia). Vyrábali ju tzv. pergameníci, ktorí kožu odsrstili, napli, vysušili a vyhladili. Pergamen bol pomerne drahý, no veľmi trvanlivý – mnohé dokumenty a knihy prežili po stáročia až dodnes. V dnešnej dobe je dosť veľkým problémom zohnať originálny pergamen na písanie.
Ručne robený papier sa objavuje až neskôr, prvý záznam o jeho výrobe je z roku 1390 v Nemecku. Papier je mnohonásobne lacnejší ako pergamen. Samozrejme, Čína ručne robený papier poznala stáročia predtým. V dnešnej dobe vyrábaný kancelársky papier má menšiu životnosť, cca 90 rokov. Dnes sa dá ručne robený papier bez problémov zohnať. Na písanie používam druhy papiera bežne dostupné v papiernictve, ktoré dobre „nesú“ tuš, ktorý sa na nich nerozpíja a dobre drží.
Ako to vyzeralo v takej bežnej pisárskej dielni, teda v skriptoriu?
V skriptóriách sa písalo na pisárskych pultoch, čo bola vlastne veľká, šikmo položená doska na ktorej bol prichytený pergamen, alebo papier. Bolo tam aj miesto na odloženie pisárskeho náčinia ako sú napríklad dokumenty, brká, kalamár s atramentom, kružidlo, pravítko, rydlo, nožík na rezanie bŕk a pod. Niekedy bola k pultu prichytená lavica na ktorej pisár sedel, takže to celé vyzeralo ako veľký kus nábytku. Existovali aj menšie pisárske pultíky, ktoré sa postavili na stôl a dali sa prenášať. Sám tento typ prenosného pultíku pri našich rekonštrukciách remesiel používam.
.jpg)
Foto: archív Rastislava Bričkovského.
Ako sa stredoveký pisár učil svojmu remeslu a aké boli typické spôsoby vzdelávania?
Na začiatku, po celom území Európy vznikali kláštory. V nich sa zhromažďovali staré písomnosti a knihy, ktoré sa tu uchovávali a prepisovali. V kláštorných skriptóriách – pisárskych dielňach sa tak uchovávali poznatky vedy a vôbec celého poznania vtedajšieho človeka. Kláštory sa stali strediskami stredovekého vzdelania. Pri niektorých kláštoroch vznikli univerzity.
Čo všetko musel vedieť a spĺňať stredoveký pisár a aký bol jeho význam v spoločnosti stredoveku?
Stredovekí pisári okrem základných znalostí čítania a písania museli ovládať aj mnoho ďalšieho. Bola to napríklad znalosť cudzích jazykov. Pisári väčšinou neovládali len latinčinu, ktorá až do vrcholného stredoveku prevažovala v písomníctve nad národnými jazykmi. Bolo žiaduce aby mali diplomatické jednanie, museli byť oddaní panovníkovi, či inému ich zamestnávateľovi.
Aké pomôcky a materiály potreboval stredoveký pisár pri svojej práci? A ako je to s historickou správnosťou bŕk, ktoré vidíme vo filmoch?
Na samotné písanie sa najčastejšie používalo husie brko. Dnes je ale takéto brko pomerne ťažké zohnať. Jeho nevýhodou je to, že je dosť mäkké. Pred použitím sa preto musí ponoriť do horúceho piesku, pričom je nutné trafiť správnu dobu ponorenia. Keď je krátka, brko je stále mäkké a pri príliš dlhej dobe ponorenia sa zase začne roztápať. Potom je potrebné brko správne zrezať a z praktických dôvodov zbaviť peria. To pri písaní trochu zavadzia a do tubusu na brká sa ich viac zmestí bez peria.
Pri písaní používam tuš. Pred 600 – 700 rokmi sa však písalo atramentom vyrobeným z dubienok – kokónov hmyzu žlabatky dubovej, zelenej skalice a arabskej gumy. Jednotlivé ingrediencie sa rozdrvili, zmiešali s vodou a celé sa to nechalo približne 2 týždne lúhovať. Následne vznikla tmavá tekutina, ktorá sa precedila – dubienkový atrament. Bol čierny, no po rokoch niekedy zhnedol. Týmto atramentom sa písalo v celej Európe.
S akými písmami pracovali stredovekí pisári? Aké využívate Vy?
Pravé písmo pisárov – takto sa často uvádza UNCIÁLA. Tento typ písma vznikol v rannom období vývoja písma. Bežne sa používala v knihách od 4. do 8. storočia. Rýchle šírenie kresťanstva v tomto období si vyžiadalo napísanie veľkého počtu kníh a toto dobre čitateľné a rýchlo pisateľné písmo bolo na tento účel ideálne. Okrúhly a čitateľný tvar Unciály je výsledkom písania perom s plochým hrotom.
GOTICKÉ LOMENÉ PÍSMO sa často písalo pomerne veľkými písmenami, dosahujúcimi 5 až 7 milimetrov. V rukopisoch z 11. až 15. storočia možno nájsť mnoho podobných variant tohto písma. Pred čitateľnosťou sa uprednostňoval celkový vzhľad textu. Toto vznešené písmo odráža architektonický sloh gotickej doby.
VERZÁLA alebo verzálka v angličtine označuje prvé písmeno slova verš (verse). Jej účelom je zvýrazniť začiatok názvu kapitoly, alebo odseku. V najjednoduchšej forme sa písmená nakreslia a vyplnia rovnakou farbou. Takto sfarbené písmo často lemoval filigránsky vzor v kontrastnej farbe. Časom tieto iniciály zaberali niekoľko riadkov textu. Iniciály alebo začiatočné písmená sa často zlátili plátkovým zlatom a dopĺňali ilustráciami vyjadrujúcimi obsah textu.
BASTARDA je písmo, ktoré obsahuje prvky viacerých gotických písem svojej doby. Preto má taký povážlivý názov – slovom batard sa vo francúzštine označuje kríženec. Medzi 13. a 15. storočím sa gotické písmo stávalo čoraz ozdobnejším a náročnejším na písanie, čím sa stávalo menej čitateľným. V obchodných a iných dokumentoch sa však používali aj kurzívové písma. Z ich spojenia vznikla Bastarda, gotická kurzíva.
KURZÍVA, alebo aj Italika je mierne naklonené písmo. Je plynulejšie a s pospájanými ťahmi, teda spojenými písmenami. Objavuje sa na prelome 14. a 15. storočia v období talianskej renesancie.
Osobne pri prezentácii používam tri tipy písma, ktorými sa písalo v priebehu 15. storočia:
-
- gotické lomené písmo – písali sa ním knihy (A)
- písmo bastarda (B)
- kurzívne písmo – nimi sa písala okrem kníh aj bežná korešpondencia (C)
.jpg)
Zdroj: Rastislav Bričkovský. Text: Attingere caelum digito (v preklade: Dotknúť sa prstom nebies).
Pisárske remeslo dnes
Aké sú najväčšie výzvy a čo bolo najťažšie, keď ste sa začali zaoberať písaním a rekonštrukciou textov?
Výzvou bolo a vždy býva samotné písanie a v niektorých prípadoch aj (ne)pochopene niektorých ľudí, že to nie je len akýsi filmársky výmysel. Napríklad na akcii v Martine doslova pobúrilo pána a pani že vôbec píšem husím brkom. Podľa nich sa predsa písalo úplne inak. Ich reakcia ma prekvapila nakoľko vysvitlo, že sú pracovníci Slovenského Národného Múzea. Aspoň sa tak predstavili. Alebo na jednom Stredovekom dni v Žiline si niekoľko starších nábožných dám myslelo, že som nejaký veštec, či čarodejník a zavolali na mňa kaplana (smiech).
Mojou najväčšou výzvou čo sa týka písania, bolo urobiť kópiu Privilégia pre žilinských Slovákov – Privilegia pro Slavis solnensis z roku 1431. Tu, okrem niekoľko mesačnej prípravy a štúdie tohto dokumentu, mi jeden riadok listiny trvalo napísať okolo dvoch hodín. Listinu som napísal na originál pergamen, ktorý sa mi podarilo po dlhej dobe zohnať. Špecifikom tejto listiny sú jej obhorené okraje, ktoré sú spevnené druhým, bledším pergamenom.
Zdroj: Rastislav Bričkovský.
Z čoho vychádzate a čím sa inšpirujete pri rekonštrukcii?
Najdôležitejším a prvým krokom pred samotnou prezentáciou pisárčiny je zháňanie podkladov a štúdium literatúry, zaoberajúcej sa starým písomníctvom, vývojom písma, osobitne písmom a ilumináciami v 15. storočí. Najväčšou studnicou poznania tohto remesla je dnes internet, iluminácie ale hlavne zdigitalizované archívy starých listín z celej Európy (najviac Česko a Nemecko), podľa ktorých sa mi podarilo vytvoriť aj zopár kópií. Ak chcete dnes zvládnuť toto remeslo a zdokonaľovať sa v ňom, musíte zvládnuť 3 veci. Za prvé: písať, za druhé: písať a za tretie: zase písať.
Čo vás na tomto remesle najviac napĺňa?
Najviac asi zvedavosť, kombinovaná s prekvapením, keď ľudia hlavne deti, vidia na vlastné oči niečo, čo videli možno len vo filmoch a televízii. A potom samotné písanie, je to pre mňa akýsi druh duševnej terapie, okrem toho si precvičujem jemnú motoriku. Je to niečo, ako keď niekto kreslí či maľuje, alebo ako som už spomenul, vyšíva, či štrikuje.
Stáva sa vám, že za Vami prídu ľudia a žiadajú, aby ste im niečo špecifické napísali?
Áno, často za mnou prichádzajú ľudia s ich nápadmi a pýtaju sa, či by som ich vedel vyhotoviť. Naposledy ma oslovil starší manželský pár, či by som im nenapísal a iluminoval titulnú stranu ich rodinnej kroniky, ktorú píšu niekoľko rokov a informácie zháňali v rôznych archívoch. Takéto oslovenia ma vždy veľmi potešia. Robil som kópie rôznych listín – napríklad prepúšťacej listiny kráľa Mateja Korvína pre českých poddaných z roku 1479, či listiny Privilégia pre žilinských Slovákov z roku 1431.
Niekoľko krát som písal na menovky na svadobný stôl. Píšem rytierské príbehy a prakticky na každej šermiarskej akcii, na ktorej sa zúčastním, prezentujem svoje písomnosti a píšem deťom ich mená na kartičky. Pre veriacich som písal stredoveké modlitby, alebo rodostromy, či texty v staročeštine. Nebránim sa však nijakému nápadu s ktorým za mnou ľudia prídu.
Foto:archív Rastislava Bričkovského.
Kde všade vás môžu ľudia stretnúť?
Stretnúť sa môžeme na rôznych vystúpeniach našej šermiarskej skupiny Cech terra de Selinan. Tu okrem pisárskeho remesla môžete vidieť aj rôzne iné zaniknuté stredoveké remeslá, ktoré v skupine prezentujeme.
